Spomenuté skladby (výber)
Overené na YouTube 24. 5. 2022
Philip Glass – Itaipú
Philip Glass – Symphony No. 4 “Heroes”
Philip Glass – Concerto for violin and Orchestra No. 1
Philip Glass – Kundun
Philip Glass – Einstein na pláži
John Adams – Grand Pianola Music
John Adams – Fearful Symmetries
John Adams – Chamber Symphony
John Adams – El dorado
Steve Reich – Different Trains (úryvok)
Paul McCartney – Liverpool Oratorio (úryvok)
Orchester – čo s ním
Dialóg Marka Piačeka a Petra Zagara o Philipovi Glassovi, symfonizme na konci storočia, sentimentalite a veku. Rozhovor sa konal 4. 2. 1999.
PZ Myslím, že veľkú úlohu pri neochote písať pre orchester zohráva uprednostňovanie zvukovej stránky diela (je to dedičstvo Novej hudby) a autori, idúc za touto vidinou, narážajú na tradičný, „ošúchaný“ orchestrálny zvuk. Stretol som sa aj s takto formulovaným názorom: koho dnes už zaujíma zdvojenie fagotu s violončelom?
MP V dnešnej dobe to napríklad zaujíma Philipa Glassa. Veď Glass bol tiež predstaviteľom jedného z avantgardných smerov v povojnovej hudbe. A teraz píše skladby ako Heroes Symphony, Itaipú, The Canyon, Husľový koncert, „Low“ Symphony, všetky pre veľký symfonický orchester.
PZ Rozhodujúce tiež je, že na Slovensku niet orchestrálneho dramaturga, ktorý by s odvahou zaradil do programu dielo súčasného autora. Orchestrálni hráči celkom stratili kontakt s touto hudbou, panujú o nej veľké predsudky, nikomu sa nechce s nimi bojovať.
MP Treba si založiť vlastný orchester. Ale financovať sa dá iba malý súbor, a tak problematika „veľkého“, monumentálneho zvuku, aký dosahujú americkí skladatelia, zostáva neriešená.
PZ Presne tak. Táto cesta nie je schodná. Oveľa prirodzenejšie sa mi zdá, ak sa v orchestroch popri Čajkovskom a Ravelovi vždy uvádzajú aj nové diela. Vtedy môže vzniknúť spämá väzba medzi tvorbou a praxou.
MP V Amerike to skladatelia vyriešili tak, že vo zvuku sa prispôsobili Čajkovskému, a možno ich uvádzať aj v konzervatívnom prostredí. Je zaujímavé, že sa prispôsobujú iba vtedy, keď pracujú s veľkým orchestrom; so svojimi vlastnými súbormi dosahujú nové, dosiaľ nepočuté výsledky.
PZ Keď hovoríme o amerických skladateľoch, mám stále na mysli ten ich úzkostlivý profesionalizmus (to neznamená, že tu, v Európe, neexistuje).
MP Máš na mysli asi profesionálne zvládnuté pravidlá klasickej inštrumentácie...
PZ Áno, pripadá mi to tak, ani čo by orchestrálne komponovanie bolo pre nich to isté ako zloženie regálu na knihy. Dobrý regál musí pevne stáť na nohách, dobrá skladba musí prezentovať orchester ako mnohofarebný nástroj, s pôsobivým tutti a kontrastnými sólami. Otázka znie, či sa tento prístup líši od tvojho, keď hovoríš, že sa snažíš písať takú hudbu, aká je pre zvolený nástroj vlastná.
MP Ach, to je téma na dlhý rozhovor. Ale stručne: napríklad Adams využíva neskororornanticku harmóniu, ktorá, na rozdiel od jeho vzorov, dianie v hudbe neposúva, pôsobí skôr staticky. Adamsov orchester znie „dobre“, v podstate tradične, ale hudba je úplne nová. No u Glassa orchester znie tradične a aj hudba je tradičná. Mám problém s tým, že Glass recykloval hudbu Ena a Bowieho (takých progresívnych autorov) do veľmi konvenčnej podoby, prístupnej dokonca aj malomestskému poslucháčovi symfonickej hudby.
PZ Aký máš vlasme vzťah k hudbe Philipa Glassa?
MP Všeobecne? Dobrý. Pozitívny. Veľa jeho skladieb sa mi páči. 1000 Airplanes on the Roof, alebo Hydrogen Jukebox asi najviac. Zo starších sa mi páči Einstein na pláži, ale mám problém práve s jeho najnovšími orchestrálnymi skladbami.
PZ Počul si hudbu k filmu Kundun? Ja som z nej mal pocit, že niekto chce ušiť na tibetskú hudbu pekné rúcho.
MP Ale veď to je pravda. Mne sa páčilo práve to, že sa neštylizoval do úlohy dajakého znalca tibetskej hudby, že sa ju nesnažil napodobiť, ani ju trápne nezneužil, ale z vlastnej hudby vytvoril pre ňu vhodné prostredie.
PZ Aký je rozdiel medzi „výťahovou“ hudbou a hudbou k filmu Kundun?
MP Myslíš, že Kundun zaváňa akousi „ezoterikou“?
PZ Tak trochu, ale pri počúvaní sa predovšetkým pýtam, či spojenie autentickej rituálnej hudby s európskymi kategóriami hudobného myslenia nie je násilné. Či by v prípade filmu o 14. dalajlámovi nebolo vhodnejšie použiť autentickú hudbu. Ešte dôležitejšie je, ako táto hudba obstojí bez obrazu.
MP Práve u Glassa som nemal pocit zo zneužitia tibetskej hudby, lebo napríklad to, ako sa spracovávala v európskej elektroakustickej hudbe, bolo násilnejšie. Glass iba zapojil do „svojej“ hudby tibetské „motívy“, ktoré vlastne nie sú vôbec vzdialené jeho hudobnému mysleniu.
PZ Čo ti zišlo na um, keď si prvý raz počul Itaipú, veľké vokálno-symfonické dielo inšpirované najväčšou priehradou na svete?
MP Pýtal som sa, či u nás niekto nenapísal v 50. rokoch kantátu Orava. Tak veľmi mi to pripomenulo našu „angažovanú“ tvorbu. A čo zišlo na um tebe?
PZ Bol som už ušetrený prvotného šoku, lebo som tušil, o čo asi pôjde, a rozmýšľal som o tom, či niektorí ľudia nemajú geneticky zakódovaný sklon k prehnanej sentimentalite, ktorý sa prejaví až v zrelom veku. Na tom nemusí byť nič odsúdeniahodné, v podstate je to ľudské, ale v prípade umelca nebezpečné a u Glassa ma to veľmi prekvapuje.
MP Otázne je, či to uňho prichádza s vekom, alebo či nebol sentimentálny už keď písal hudbu k filmu Koyaanisqatsi. Myslím, že Einstein bol ešte dosť „triezvy“, resp. že išlo viac o štruktúru hudby, o prácu s hudobným materiálom. V najnovších dielach sa akoby snaží vyjadriť hudbou nejaké posolstvo.
PZ Koyaanisqatsi nepôsobí na mňa sentimentálne.
MP Ale veď ten film má posolstvo.
PZ Áno, ale nečíha na teba za každým taktom. Keď sa pozeráš na film, vidíš iba neutrálne obrazy, kde-tu je zdôraznený motív civilizácie ako mraveniska. Všetko sa mení, vzniká, zaniká...
MP Koyaanisqatsi iba konštatuje (hoci slovo koyaanisqatsi evokuje naše známe „memento“), naproti tomu Itaipú oslavuje: ľudský um, schopnosť pretvárať prírodu... Zaujíma ma, či tento pátos nesúvisí s použitím orchestra – pokiaľ Glass písal pre malé zoskupenia, nebol sentimentálny, ani patetický. Keď mal k dispozícii veľký symfonický orchester, zrazu akoby „musel“ písať monumentálne, akoby sa patrilo, aby v skladbe bol pátos. A to sa týka aj iných skladateľov – Adams, Jarrett...
PZ A možno títo skladatelia majú preto také rovnaké apriórne chápanie orchestra ako veľkého média pre veľké témy, lebo vyrastali na eklektickej zmesi hudobných žánrov (rock’n’roll, Beatles, dychovky) a pred orchestrom mali zvláštny rešpekt.
MP Majú asi jednu príručku inštrumentácie. Mne sa zdá, že napriek všetkému Hydrogen Jukebox, ktorý je pre malé zoskupenie, má veľké posolstvo (asi to súvisí s Ginsbergovou poéziou a s témami, ktoré sa nás bezprostredne dotýkajú podobne ako Koyaanisqatsi), a nepôsobí to tak trápne ako Itaipú – prečo?
PZ Možno otázka znie inak: dá sa dnes napísať skladba pre veľký orchester, pritom dodržať všetky prirodzené zákonitosti tvorby orchestrálneho zvuku a neupadnúť do prehnanej monumentalizujúcej polohy?
MP Ak pozorujeme Adamsovu tvorbu, tak všetky „najprogresívnejšie“ skladby nenapísal pre štandardný orchester, ale len pre dychové nástroje (Grand Pianola Music, Fearful Symmetries), pre sláčikové nástroje (Shaker Loops) alebo pre komorný schönbergovský orchester (Chamber Symphony). Nazdávam sa, že najviac klišé používa práve v skladbách pre veľký symfonický orchester, ako napríklad v Harmonielehre, El Dorado, Eros Piano.
PZ Vrátim sa späť ku geneticky zakódovanej sentimentalite zrelého veku. Rozmýšľam nad Mendelssohnom, o ktorom sa hovorí, že najzaujímavejšiu hudbu písal, keď bol veľmi mladý, a že od istého bodu sa z nej vytratil nadhľad, Hindemith, Villa-Lobos tak isto...
MP ...Rossini či Sibelius radšej prestali...
PZ Ale Janáček sa v päťdesiatke len rozbiehal...
MP ...Stravinskij neustále začínal.
PZ Ak si môžem dovoliť ten luxus hodnotiť to, tak Itaipú mi najviac pripomína osud spomínaných skladateľov, inými slovami: zdá sa, že šesťdesiatročný Glass má celkom inú motiváciu komponovať, ako mal pred tridsiatimi rokmi. Lenže akú? Akoby mu všeobecný záujem o jeho tvorbu uberal zo schopnosti sústrediť sa na to, čo je hlboko v ňom.
MP Hoci teraz (Hydrogen Jukebox, Kundun) sa priznáva k záujmu o budhizmus – nezdá sa mi teda, že by nemal záujem sústrediť sa...
PZ Možno sme len príliš nároční. Možno Glass potrebuje napísať niekoľko takýchto skladieb, aby mohol prísť s jednou prenikavou, dobrou. Aj prvé tri symfónie Čajkovského sa už dnes hrajú iba zriedkavo.
MP Reich spočiatku písal štrukturálnu hudbu, venoval sa výskumu hudobných štruktúr, teraz, keď ich zvládol, začal písať skladby plné posolstiev – Tehillim, Different Trains...
PZ Ale Different Trains na teba pôsobí tak iba preto, lebo obsahuje text, ktorý zvýrazňuje posolstvo – ja to posolstvo v hudbe vôbec necítim, pre mňa je to štúdia rytmických a melodických vzorcov reči.
MP Máš pravdu, v Itaipú zo samotnej hudby cítiš, že ide o veľkú elektráreň. A naopak – spievaný text (pôvodná indiánska história zaplaveného miesta) skladbu posúva do „abstraktnejšej“ roviny.
PZ V Reichovom prípade hudba zaujme rovnako svojou štruktúrou a niekoho zasa svojím posolstvom. Naopak, u Glassa je posolstvo výrazne v popredí, je nám vnucované.
MP Zdá sa mi, akoby každý národ musel prejsť „obdobím veľkých kantát“. My to už máme za sebou, teraz to robia na Západe (kantáta Churchill, Liverpoolske oratórium, Itaipú, El Dorado...). Ide o podobné témy – oslava ľudskej práce, osobností, veľkých technických projektov, elektrární... Platí to aj pre hudobnú reč – podobné harmonické postupy, orchestrálna sadzba, „zrozumiteľnosť“...
PZ Je to provokatívna myšlienka. Skôr by som hovoril o módnej vlne, nie o tom, že národy na Západe ešte neprešli „plagátovým štýlom“ v umení.
MP Nevyplýva z toho všetkého, že orchester je dnes už zastarané médium? Alebo: nezdá sa ti, že písať dnes pre štandardný orchester vyžaduje podobný prístup ako písať pre súbor starých nástrojov?
PZ Bolo by mi veľmi smutno, keby si mal pravdu o tom zastaranom médiu. Áno, keď píšem pre orchester, nesnažím sa ho postaviť na hlavu v záujme nového zvuku. Nemyslím si však, že veľkosť tohto média si vyžaduje aj veľkú tému... Zaujíma ma problém symfónie na konci storočia. Ide o rozsiahle dielo pre veľký orchester a pritom je to absolútna hudba. Zaujíma to dnes ešte niekoho?
Zaznamenané 4. februára 1999
MAREK PIAČEK, PETER ZAGAR
skladatelia, hudobní publicisti, členovia Malomestského komorného orchestra Požoň sentimentál
Bibliografický údaj: Piaček, Marek – Zagar, Peter: Orchester – čo s ním? In: Hudobný život 1999/1–2, s. 40–41, ISSN 1335-4140